kniha v nemeckom švabachu Fulvio Fontana, taliansky jezuita a kňaz 1649-1723, alebo ináč Fulvio FONTANA, Fulvio Narodil sa v Modigliane v Romagni (v časti vtedy podliehajúcej Toskánskemu veľkovojvodstvu) v októbri 1648 (pokrstený 27.) Sebastianovi, právnikovi, ktorý bol v roku 1652 a Márii Zauliovej. V roku 1669 bol prijatý do Spoločnosti Ježišovej a vstúpil do noviciátu S. Andrea al Quirinale v Ríme, kde sa rok venoval štúdiu rétoriky (1671-72), ale bez toho, aby pokračoval v štúdiu teológie. Po vyučovaní gramatiky na kolégiu v Terni (1672-76) a v Parme (1676-77) sa presťahoval do neďalekého Busseta, k otcom benátskej provincie, aby dokončil tretí rok skúšobnej skúšky alebo posledný ročník noviciátu (1677-78). Potom bol opäť pridelený do kolégia v Terni, kde bol duchovným otcom a apoštolským spolupracovníkom (1678-80). Dňa 2. februára 1680 v Lorete zložil sľuby ako duchovný koadjútor. V nasledujúcich rokoch pôsobil v Sezze a Tivoli (1680-81), v Borgo San Sepolcro (1681-85) a v Recanati (1685-87) ako kazateľ. Po výročnom stretnutí, ktoré sa konalo v katedrále v Padove na príkaz biskupa Gregoria Barbariga, bol pridelený do kolégia vo Fane, aby kázal o dobrej smrti. Vo Fane - kde zostal asi do roku 1712, okrem období, keď bol pridelený do noviciátu vo Florencii (1699-1700) a do Rímskeho kolégia (1701-1702) - sa stretol s otcom P. Segnerim (starším): v rokoch 1689 až 1692 bol jeho spoločníkom na misiách v Marche, Ligúrii a Toskánsku spolu s otcom G. P. Pinamontim. S ním pokračoval vo svojej misionárskej činnosti, keď bol Segneri povolaný do Ríma Inocentom XII. ako apoštolský kazateľ (1692). Dňa 15. augusta v roku 1695 zložil v Arezze sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti. Po Pinamontiho smrti, ku ktorej došlo počas misie v Orte v diecéze Novara, 25. (alebo 26.) júna 1701, sa ukázal ako veľmi múdry, keď veril v údajné zázraky, ktoré vykonal jeho spoločník. Od roku 1705 pridal k misiám v milánskej diecéze misie vo Švajčiarsku a Tirolsku. Zaviedol tak misionársku metódu, ktorú sa naučil od Segneriho v nemeckých krajinách, schválenú a podporovanú Klementom XI., s ktorým sa stretol v Ríme počas svojich štúdií. Koncom roka 1714, po tom, čo bol na určitý čas pridelený do kolégia v Arezze (1713-14), opustil misie, ktoré vykonával dvadsaťštyri rokov, a bol vymenovaný za penitenciára vo Svätom dome v Lorete (30. novembra 1714) F. zomrel vo Ferme 29. marca 1723. Jeho činnosť kazateľa spolu so spisovateľskou činnosťou ho preslávili. Kniežatá ho všeobecne oceňovali (vo Viedni ho v roku 1710 prijala cisárska rodina) a niekedy ho prenasledovali pre jeho morálnu integritu: niektorí bolonski šľachtici sa napríklad snažili zakázať predaj jeho brožúry Lo specchio proposta alle dame (Bologna 1704), pretože v nej videli tvrdé odsúdenie svojho životného štýlu. Účinok, ktorý dosiahli, bol však opačný, ako si želali. Kontroverzia vzbudila v skutočnosti veľký záujem o libreto: hovorí sa, že za jediný deň sa predalo tisíc výtlačkov, dokonca ich kúpili negramotní ľudia. Bol niekoľkokrát pretlačený, ako väčšina F. diel (z ktorých niektoré boli preložené aj do nemčiny), takmer všetky boli zamerané na náboženskú a morálnu výchovu veriacich. Najznámejším z nich je Quaresimale (Benátky 1711). Jeho brat Giovanni, biskup z Ceseny, vo veľkej miere čerpal z jeho diel (pozri La santità e la pietà trionfante, Benátky 1716). Zdá sa, že F. vytlačil mnoho pamfletov, pričom ako pseudonym použil meno svojho synovca Aldigheria Fontanu. Ten na druhej strane znovu vydal ako svoje vlastné niektoré spisy svojho strýka Autorstvo niektorých diel je preto nejasné.

Branislav Joseph Dado