Liebermann, Bruno Franz Leopold nemecký kňaz * 12.10.1759, Molsheim, Alsasko, Nemecko - † 11.11.1844, Štrasburg, Nemecko
Institutiones Theologicae Editio Nona Emendatissima
- Moguntiae [Mainz] Sumptibus Francisci Kirchhemii. 1861
- 846 s 230x160x40 Impressum, frontispis - vyobrazenie Liebermanna, prefácia, dvojstĺpcová tlač, lacetka, ozdobné linky, paginácia, živé záhlavie, pozn. pod čiarou; Zošľachtený papier, technika a typ = Pokryv: látkový obal, tmavšej farby; Predsádka: máčaný a striekaný vzor, výborne zachovalý stav; Oriezka: máčaná s hrebeň. vzorom; Chrbát: zaoblený chrbát, zdobený ornamentálnou zlatou slepotlačou, zlatými linkami, na chrbte text v zlatej farbe: autor, titul a číslo zväzku diela; Proveniencia: rkp. ex libris na titul.str. „Ex Libris Branislav Joseph Dado“
- Tomus II. .
k autorovi: Po ukončení humanitných vied na kolégiu v Molsheime študoval teológiu v rokoch 1776 až 1780 v seminári v Štrasburgu, po čom, keďže bol príliš mladý na vysviacku, bol ako subdiakon vymenovaný za učiteľa v kolégiu v Molsheime. V roku 1782 sa stal diakonom a licenciátom teológie a za kňaza bol vysvätený 14. júna 1783. Krátko nato sa stal profesorom v seminári v Štrasburgu, v roku 1784 kazateľom v štrasburskej katedrále a v roku 1787 farárom v Ernolsheime pri Molsheime. Počas Francúzskej revolúcie bol nútený uchýliť sa za Rýn (1792) a štrasburský biskup kardinál Rohan ho vymenoval za rektora seminára, ktorý bol v tom čase premiestnený do opátstva Všetkých svätých v Čiernom lese. Tu vyučoval dogmatickú teológiu a kánonické právo a písal jeho nepublikované "Institutiones iuris canonici universalis". V roku 1795 sa tajne vrátil do svojej farnosti v Ernolsheime, kde v tajnosti a vo veľkom nebezpečenstve pracoval na liečbe duší až do roku 1801 a zároveň zastával úrad mimoriadneho biskupského komisára pre toto rozdelenie diecézy. V roku 1801 bol povolaný do Štrasburgu ako kazateľ v katedrále a sekretár diecézy, ale v roku 1802 sa opäť vrátil do Ernolsheimu. 12. marca 1804 tam bol nečakane zatknutý a pre nepodložené podozrenie, že je v tajnom spojení s kráľovskou rodinou, bol osem mesiacov väznený v Paríži. Keď na príhovor biskupa Colmara z Mainzu u Napoleona získal späť slobodu, bol týmto biskupom povolaný do Mainzu v roku 1805 ako rektor novozaloženého seminára a v roku 1806 sa stal aj členom katedrálnej kapituly. V seminári prednášal kánonické právo, cirkevné dejiny, pastorálnu teológiu a po roku 1812 aj dogmatickú teológiu. Osobne a prostredníctvom ním vyškoleného duchovenstva mal Liebermann vplyv v Mainzi a priľahlých diecézach. Medzi jeho žiakov patrili budúci biskupi Andreas Räss, Nicolaus von Weis, Johannes von Geissel a ďalší významní muži ako Klee, Lüft, Adam Franz Lennig, Franz Xaver Remling a Nickel. Po tom, čo v roku 1823 odmietol vymenovanie za stolca v Metách, ho biskup Tharin povolal za svojho generálneho vikára do Štrasburgu. Za Tharinovho nástupcu, biskupa Johanna Franza Lepapeho von Trevern, sa viac stiahol z verejného života. Posledné roky strávil na dôchodku v materskom dome Sestier Lásky. Diela Jeho "Institutiones theologicæ" boli prvýkrát publikované v piatich zväzkoch (Mainz, 1819–27; 6. vydanie, 1844) a neskôr v dvoch (10. vydanie, Mainz, 1870). Toto dielo sa roky používalo ako učebnica v mnohých teologických seminároch v Nemecku, Francúzsku, Belgicku a Amerike. V čase revolúcie Liebermann vydal niekoľko anonymných brožúr na obranu práv Cirkvi a proti požadovanej prísahe občianskej ústavy duchovenstva. Z jeho kázní bolo niekoľko publikovaných samostatne, napr. "Lob- und Trauerrede bei Gelegenheit des Hintrittes des hochwürdigsten Herrn Joseph Ludwig Colmar, Bischof zu Mainz" (Mainz, 1818). Po jeho smrti sa objavili: "Liebermann's Predigten, herausgegeben von Freunden und Verehrern des Verewigten" (3 zväzky, Mainz, 1851–3). V rokoch 1825 až 1826 bol redaktorom "Der Katholik".