[pracovný] preklad titulu: Keď sa zo Všeobecnej teológie na Najvznešenejšej a Najslávnejšej Arcibiskupskej Spoločnosti Ježišovej Univerzity v Trnave v roku spásy 1761, v mesiaci [ ], v deň [ ], verejne obhajoval Ctihodný urodzený, Vynikajúci a Učený Pán Mikuláš Nováczki, Magister umení a filozofie, poslucháč posvätnej teológie vo štvrtom ročníku a bakalár tej istej, ako aj kandidát na najvyšší titul tej istej, Alumínii Seminára svätého Vojtecha, Arcidiecézy Ostrihomskej. Z prednášok Ctihodného Otca Jozefa Pintéra, zo Spoločnosti Ježišovej, doktora posvätnej teológie a riadneho profesora tej istej, ako aj váženého dekana slávnej teologickej fakulty, a Ctihodného Otca Andreja Jászlinszkého, z tej istej Spoločnosti Ježišovej, doktora posvätnej teológie a riadneho profesora tej istej, ponúknuté poslucháčom. k ex libris: Jozef Kozáček Tituly: ThDr., opát, kanonik, národný a kultúrny pracovník, bernolákovec Životopisné dáta: * 2. júla 1807, Zvolen – † 26. marca 1877, Veľký Varadín, Oradea, Rumunsko Životopis: Po gymnaziálnych štúdiách v Banskej Bystrici, Kremnici a Leviciach študoval filozofiu v Trnave, teológiu v Banskej Bystrici a vo Viedni. Už v treťom ročníku urobil rigorózne skúšky z biblistiky. Kňazské svätenie prijal v r. 1830. Najprv bol kaplánom v Oslanoch, dva mesiace v Turčianskom Svätom Ďure. Rigorózne skúšky z cirkevných dejín zložil v r. 1832. Opát a dvorský farár Michael Wagner, neskorší belehradský biskup, ho v r. 1833 pozval do Viedne, aby pokračoval v štúdiu na Augustineu. Študoval dogmatiku, pastorálnu teológiu a morálnu teológiu. Doktorát teológie dosiahol obhájením tézy o dogmatickom indiferentizme (1834). Požiadal o katedru na univerzitách vo Viedni a v Budapešti, ale bez úspechu. Vrátil sa do Banskej Bystrice, kde ho v r. 1840 vymenovali za notára biskupského konzistória a za biskupského archivára. Súčasne bol aj nemeckým katedrálnym kazateľom a profesorom dogmatiky v biskupskom kňazskom seminári. Potom sa od r. 1844 stal farárom v Dobrej Nive, od r. 1846 v Krupine, kde bol aj dekanom, a od r. 1847 vo Zvolene. V r. 1849 ho vymenovali za škôldozorcu Banskobystrického dištriktu, v r. 1850 za škôldozorcu Bratislavského dištriktu. V r. 1852 bol vymenovaný za titulárneho opáta Kostola Panny Márie z hory Gössing a v r. 1856 za veľkovaradínskeho kanonika. Patril k príslušníkom druhej generácie bernolákovcov. Ako prívrženec národného zjednocovacieho procesu podporoval aj národné, kultúrne a politické úsilia štúrovcov. Po vypuknutí revolúcie r. 1848 bol od apríla členom stoličného, neskôr i občianskeho výboru. Mal veľké výhrady voči politike uhorskej vlády, ktorá potláčala všetky prejavy slovenského národného hnutia, a preto musel zo Zvolena ujsť. V marci 1849 viedol delegáciu, ktorá v Olomouci odovzdala panovníkovi slovenský prosbopis s požiadavkou vytvoriť slovenskú korunnú krajinu. O jeho krásnom vlasteneckom cite svedčí aj jeho brožúrka Slowák urownopráwňený! budessli ssťastný? (Banská Bystrica 1850). Pričinil sa o zavedenie bernolákovskej slovenčiny ako vyučovacieho jazyka - či aspoň predmetu - v niektorých gymnáziách západného a stredného Slovenska. Pre národnú aktivitu ho ustavične napádali maďarské šľachtické kruhy aj cirkevná hierarchia. Preto ho vtedajší vládny režim preložil v r. 1856 do vzdialeného neslovenského prostredia. Napriek tomu sa i naďalej aktívne zúčastňoval na všetkých dôležitých podujatiach matičného obdobia. V r. 1861 bol členom delegácie, ktorá žiadala panovníka o povolenie založiť Maticu slovenskú, v r. 1863 sa stal zakladajúcim členom tejto ustanovizne a v r. 1870 jej predsedom. Bol však vzdialený od slovenských centier, a preto nemohol jej činnosť primerane riadiť. Usiloval sa najmä o skvalitnenie jej vedúceho pôsobenia. Po odstúpení Jána Gotčára sa stal predsedom výboru patronátneho slovenského katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom. Vynaložil veľké úsilie na záchranu Matice slovenskej i kláštorského gymnázia. Bol aj zakladajúcim členom Spolku sv. Vojtecha. Patril medzi popredných slovenských mecénov, ktorí podporovali národný a kultúrny život. Okrem Matice slovenskej podporoval slovenských študentov i voľby slovenských kandidátov. Vďaka jeho podpore bolo možné v Turčianskom Svätom Martine založiť Kníhtlačiarsky účastnícky spolok. Významne podporil vydávanie Národných novín. Tlačou vydal svoje príležitostné prejavy, najmä z deviateho a jedenásteho valného zhromaždenia Matice slovenskej. Vyšli v Turčianskom Svätom Martine v r. 1871 (4s.) a v r.1874 (15s.). V r. 1854 ho cisár dokonca povýšil do rytierskeho stavu a vyznamenal rytierskym krížom. Pramene: Gál-Podďumbiersky, J. a kol.: Spomínajme otcov a osvecovateľov národa 2. Bratislava 1948, s. 18-24; Zarevúcky, Anton: Katalóg kňazov, ktorí účinkovali na farách banskobystrického biskupstva od najstarších dôb do prítomnej doby. Badín 1969, samizdat; Zarevúcky, Anton: Katalóg farností a kostolov bansko-bystrického biskupstva. Badín 1976, samizdat; Zarevúcky, Anton: Katalóg zosnulých duchovných pastierov bansko-bystrickej diecézy, za obdobie od roku 1776-1985. Badín 1985, samizdat; Vavrovič, J.: Svetlá minulosti. Trnava 1994, s. 157-160.

Branislav Joseph Dado

Jozef Kozáček